Domestikace

Rozsáhlý překlad o domestikaci. Tvoří jej celkem tři přeložené články navzájem se doplňující. Třetí část je překlad kapitoly "D is for domestication" z knihy Days of war Nights of love.

--- 1. ---

Domestikácia

Domestikácia je proces, ktorý civilizácia využíva pre vnucovanie doktrín a na kontrolu života podľa svojej logiky. Tieto časom overené mechanizmy podriaďovania zahŕňajú: drezúru, chov, genetické modifikácie, školenie, obmedzovanie, zastrašovanie, donucovanie, vymáhanie, sľubovanie, vládnutie, zotročovanie, terorizovanie, vraždenie ... zoznam ďalej obsahuje skoro všetky civilizované sociálne interakcie. Ich činnosť a následky sú skúšané a pociťované celou spoločnosťou, vynucované rôznymi inštitúciami, rituálmi a zvykmi. Je to tiež proces, kedy sa predtým nomádske ľudské populácie priklonia k usadlej alebo trvalej existencii s poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Takýto druh domestikácie si vyžaduje totalitný vzťah s krajinou, rastlinami a zvieratami, ktoré domestikuje. Zatiaľ čo v stave divokosti všetok život sa delí a uchádza o prostriedky na živobytie, domestikácia ničí túto rovnováhu. Domestikovaná krajina (napríklad pastviny/poľnohospodárska pôda, a v menšej miere – hortikultúra a záhradky) si vynucuje koniec voľnému zdieľaniu zdrojov, ktoré predtým existovali; keď niekedy toto bolo „každého“ teraz je to „moje“. Daniel Quinn vo svojej novele Ishmael vysvetľuje túto premenu od „tých čo ponechávajú“ (tí, ktorí akceptujú, čo zem poskytuje) k „tým čo berú“ (tí, ktorí žiadajú od zeme čo chcú). Keď sa objavovali majetok a moc, tento pojem vlastníctva položil základy sociálnej hierarchie.

Domestikácia nielen mení ekológiu od slobodného k totalitnému poriadku, ale tiež zotročuje bytosti, ktoré domestikuje. Vo všeobecnosti platí, že čím viac je životné prostredie kontrolované, tým je menej udržateľné. Domestikácia samotných ľudí zahŕňa mnohé kompromisy v porovnaní k nomádskemu spôsobu života zháňaním si potravy. Je dôležité tu poukázať na to, že väčšina posunov z nomádskeho spôsobu života k domestikácii nebola vykonaná autonómne a dobrovoľne. Bolo to vynútené ostrým meča alebo hlavňou zbrane. Zatiaľ čo pred 2000 rokmi bola väčšina svetovej populácie zberači-lovci, teraz je to len 0,01 %. Cesta domestikácie je kolonizačnou silou, ktorá znamenala nespočetné patológie pre podrobenú populáciu a aj pre pôvodcov tohto postupu. Niekoľko príkladov zahŕňa úpadok výživy a zdravia kvôli nadmernej závislosti na nedostatočne rôznorodej diéte, skoro 40-60 chorôb sa prenieslo na ľudskú populáciu z jedného druhu domestikovaného zvieraťa (chrípka, nádcha, tuberkulóza, atď.). Nástup nadbytku, ktorý dokáže nakŕmiť populáciu mimo rovnováhu a ktorý vždy zahŕňa majetok a koniec nezávislému zdieľaniu.

Prevzaté z www.greenanarchy.info

--- 2. ---

Domestikácia zvierat…

…a človeka

Počas celej histórie západnej civilizácie vzťah ľudských bytostí k iným zvieratám nebol nikdy obzvlášť "úctivý". To, čo kedysi bolo neľahkým spolužitím sa rýchlo zmenilo na vzťah založený na nadvláde a vykorisťovaní, keď sa ľudstvo stalo organizovanejšie a technicky rozvinutejšie. Aktivisti za práva zvierat v nedávnych rokoch pritiahli medzinárodnú pozornosť k životným podmienkam a zaobchádzaniu so zvieratami v batériových chovoch, zoologických záhradách, cirkusoch a laboratóriach, ale vážna diskusia o životoch zvierat žijúcich v prostredí, ktoré sa zdá byť oveľa bližšie tomu prirodzenému - o životoch zdomácnených zvierat, našich vlastných domácich maznáčikov, ešte len musí začať. Keď pouvažujeme o životoch, ktoré naši maznáčikovia musia viesť zistíme, že oni sú tiež vykorisťovaní v ich vzťahu s ľudskými bytosťami; a o to viac to odhaľuje aj niečo o nás samotných.

Určite jestvuje mnoho šťastných, dobre naladených domestikovaných zvierat, ktorým sa darí viesť životy, ktoré sú (pre nich) vzrušujúce a naplňujúce. Avšak história nám ukazuje že ľudia aj v najhorších podmienkach, dokonca aj počas takých období utrpenia a hnusu ako bol holokaust, často si dokázali užívať život, zamilovávať sa a vytvárať priateľstvá, nachádzať zmysel v každodennej existencii; lebo ľudia sú odolní a pružní, a tak ako všetky zvieratá sa budú prispôsobovať tak dobre ako len dokážu, aby prežili a prosperovali v každej situácii. Takže fakt, že veľa zvierat (alebo ľudí, keď už boli spomenutí) je v našich domovoch štastných v žiadnom prípade nie je dostatočným dôvodom na odklad posúdenia podstaty zdománeného života.

Skúsme posúdiť bežný život dnešných zdomácnených zvierat. Pre väčšinu z nich život začína v niečom, čo by sme „ľudskými“ pojmami opísali ako rozbitý domov. Mladé psy a mačky sú v extrémne mladom veku rutinne odobraté zo spoločnosti svojej matky a súrodencov a vhodené do cudzieho prostredia, či už do preplneného, chaotického obchodu so zvieratami alebo do domova ich nového vlastníka. S mnohými z nich sa zle zachádza a sú zneužívané (pre psa, mačku alebo papagája vôbec nie je neobvyklé mať fóbiu z mužov, lebo mnohé sú v mladosti týrané mužmi), a mnohé ďalšie sú osirotené. A na rozmnožovanie domácich zvierat je ich ľudskými vlastníkmi často nazerané ako na neplánovanú nepríjemnosť, a podľa toho sa aj zachádza s neželaným potomstvom. Uvedomme si aké ťažké je pre mladých mužov a ženy, ktorí vyrastajú v rozbitých rodinách alebo v adopcii, poprípade v detskom domove, stať sa šťastnými a sebavedomými, a bude nám jasné, aké náročné musí byť dospievanie dnešných domácich zvierat.

Lenže zložité detstvo je len začiatkom zložitého a neprirodzeného života pre dnešné domáce mačky, škrečky alebo papagáje. A nielen že je ich životné prostredie (napr. klietky, malé sklenené akváriá, byty a domy s kontrolovanou klímou, a – prinajlepšom – predmestské záhrady za domami s pokosenými trávnikmi a ostrihanými krami), ktoré musia obývať, drasticky iné od toho, ktoré im pripravila príroda, ale aj ich úloha v životoch ľudských bytostí, ktoré kontrolujú ich osud, je sama osebe neprirodzená. Väčšina ľudí, ktorí držia zvieratá, ich považujú v určitom zmysle skôr za hračky a nie za skutočné zvieratá. Znie to ako neférové obvinenie, ale vezmite do úvahy bežný vzťah týchto ľudí a zvierat, a predpoklady kvôli ktorým ľudskí vlastníci držia tieto zvieratá. Samozrejme, že títo vlastníci sa pokúšajú starať sa o potreby svojich zvierat a často ponúkajú náklonnosť, lenže základná úloha, ktorú hrajú tieto zvieratá v domovoch a životoch týchto ľudí je úloha zábavy (a často aj ako náhradníci rodiny/priateľov). To znamená, že tieto zvieratá sú držané ľudskými bytosťami s očakávaním, že im prinesú akýsi druh srandy a možno aj lásky do života ich vlastníkov. Ich úlohou nie je byť zvieratami, to znamená loviť myši, lietať v zime na juh, naháňať losov, ostriť si svoje pazúry kde sa im zachce, označovať si svoje teritórium močom a dvoriť členom iného pohlavia. Namiesto toho sa od nich očakáva, že budú moderní dvorní šašovia a kurtizány v Západnej domácnosti.

Následkov tohto vzťahu medzi zvieratami a ľuďmi je mnoho, ale môžeme vidieť, že toto zoradenie nie je úplne v najlepšom záujme zúčastnených zvierat, keď zoberieme do úvahy „úpravy“, ktoré ľudské bytosti obvykle robia svojím domácim zvieratám, aby tieto mohli naplniť svoje domestikované úlohy oveľa efektívnejšie. Domáce mačky predstavujú najjasnejší príklad: ich majitelia im rutinne strihajú pazúry a sterilizujú ich, aby mohli lepšie naplniť svoju úlohu ako slušné hračky v domácnosti, a nie ako skutočné zvieratá. Mať a používať pazúry je jasná súčasť existencie mačky; mačka bez pazúrov je ako človek bez prstov: môže sa prispôsobiť situácii, dokonca naučiť sa tešiť zo života napriek tejto modifikácii, ale niečo jej bude v živote chýbať navždy.

Podobne, hoci niektorí tvrdia, že sterilizácia je humánna a uľahčuje život pre tieto zvieratá, je toto zjednodušením, ktoré by sme dobrovoľne sami podstúpili? Sterilizácia má dopad nielen na sexuálny život zvierat; mení ich hormonálnu rovnováhu, čím mení aj ich samotnú osobnosť. Sterilizovaná mačka často priberie, stane sa pomalšou a menej duchaplnou. Pre ich vlastníkov sú sterilizované mačky a psi jednoduchšie ovládateľné vo viacerých aspektoch, ale to prichádza na úkor ich radosti zo života samotného. Nezdá sa, žeby frustrovaná mačka samička, ktorá sa hára, si veľmi užívala život. Ale ak nejakej bytosti zoberiete jej túžby, aký zmysel potom bude v živote hľadať? Keďže jej prirodzené sklony boli chirurgicky odstránené alebo je frustrovaná z prostredia, ktoré je úplne iné ako to, pre ktoré bola od prírody stvorená, sterilizovaná mačka sa často stane nudnou, nevrlou a tučnou – pretože jesť jedlo od svojho pána je jediným potešením, ktoré jej zostalo.

Väčšina z nás si dokáže spomenúť na patetického, neurotického psa s nadváhou alebo podobne zle prispôsobené domáce zviera, ktoré sme stretli niekedy v živote. Tieto zvieratá sú obeťami vykorisťovateľského vzťahu, ktorý dnes existuje medzi ľuďmi a domestikovanými zvieratami. Tým, že sa od nich očakáva, aby boli len hračkami, aby jedli štandardizované jedlo pre domáce zvieratá, ktoré pochádza z plechovky a aby žili v štvrtiach, ktoré sú bolestivo stiesnené v porovnaní s ich prirodzeným prostredím, nemalo by nás prekvapiť, že tieto zvieratá už viac nie sú také energetické a vášnivé ako divoké zvieratá. Raz zdravé a sebestačné vo svojom prirodzenom prostredí, tieto zvieratá sú teraz nútené do ponižujúcej závislosti na ľudských bytostiach, ktorí nemôžu a neumožnia im žiť životy, ktoré by považovali za uspokojujúce.

Tým nehovoríme, že tu dnes existuje nejaká skutočne schopná alternatíva k domestikácii pre tieto zvieratá. „Vonkajší svet“ nie je pre nich miestom, kde by mohli byť znovu divokí alebo kde by sa mohli rozmnožovať; ich prirodzené prostredie, pre tie zvieratá, ktoré by boli schopné sa mu znovu prispôsobiť, bolo zmenené na nepoznanie znečistením a inými faktormi. Objavujúce sa nové celosvetové životné prostredie, posiate poľami asfaltu, lesmi ocele a skalami betónu je priaznivé len pre holuby a šváby. V porovnaní so životom vo „vonkajšom svete“, domestikovaný život je menším zlom pre domáce mačky ako aj pre korely.

A toto je to najtragickejšie na tejto situácii: nie je žiaden únik z technologického, preorganizovaného sveta, ktorý sme vytvorili; žiaden únik pre zvieratá ani pre ľudí. Keďže skutočne nie sme o moc iní od zvierat, ktoré držíme v klietkach a akváriách v našich domoch: My tiež žijeme v malých, klimatizovaných škatuliach nazývaných apartmány. My si tiež kupujeme štandardizované jedlo v McDonalde, jedlo úplne iné od toho, na ktoré boli evolúciou pripravení naši predkovia. My si tiež nevieme nájsť žiaden priestor pre naše spontánne, „divoké“ túžby, tým že sme nutnosťou živobytia vykastrovaní a bez pazúrov  v natlačených mestách a predmestiach pod stiesňujúcimi právnymi a kultúrnymi obmedzeniami. My tiež nemôžme cestovať ďaleko od našich brlohov, keďže sme uviazaní naším zamestnaním od-8-do-16, našou hypotékou na byt, dokonca politickými hranicami. A aj keby sme šli ďalej, čo by sme našli? Lesy, džungľu, divoké planiny, majestátne kaňony? Tieto rýchlo ubúdajú, zatiaľ čo my pracujeme bez prestávky, aby sme obalili náš svet povrchom betónu, aby sme sa ubezpečili, že všetka tráva je polievaná postrekovačmi a všetky močiare sú odvodnené a prerobené na priestor pre kancelárie. A čo nepremeníme na väčšie klietky a akváriá pre nás samých, určite znehodnotíme znečistením, pokiaľ znovu neuvážime a nepresmerujeme naše činy na masívnej úrovni.

Možno sa dokážeme priučiť o nás z príkladu našich vlastných domácich miláčikov. Urobíme dobre, ak sa od nich priučíme, že skutočné šťastie neprichádza len z poskytovania potravy, fyzického zdravia a bezpečnosti, ale z viac komplikovaných elementov života. Riešenie problému emocionálnej chudoby domestikovaného života pre zvieratá, a pre ľudí, určite nie je jednoduché. Musíme začať prehodnocovať čo by mal život znamenať pre ľudí a zvieratá zároveň, a akou by mala byť naša spoločnosť, aby naše životy boli zmysluplné a naplňujúce. A nemáme príliš veľa času nazvyš; keďže už teraz sme vychovali psy, ktoré nevedia prežiť bez remienkov. A čoskoro aj pre nás nebude žiadna cesta späť.

“Vy (biely ľudia) ste nielen pozmenili a znetvorili vašich okrídlených a štvornohých bratov; vy ste to urobili aj sami na sebe. Vy ste premenili mužov na riaditeľov, na kancelárskych pracovníkov, na časovaných zamestnancov. Vy ste premenili ženy na gazdiné, skutočne bojazlivé bytosti. Raz som bol pozvaný do domu jednej z nich.

‘Dávajte pozor na popol, nefajčite, znečistíte záclony. Dávajte pozor na akvárium, neopierajte svoju hlavu o tapety; vaše vlasy môžu byť mastné. Nevylievajte likér na ten stôl: je dokonale vyleštený. Mali ste si očistiť topánky; nedávno sme lakovali podlahu. Ne-ne-ne…’ To je šialené… Vy žijete vo väzení, ktoré ste si pre seba postavili a nazývate ho domovom, kanceláriou, fabrikou.”

- John (Oheň) Lame Deer a Richard Erdoes, Lame Deer Seeker of Visions, New York: Simon and Schuster, 1994 [1972], 121.

Prevzaté z http://crimethinc.com/texts/days/domestication.php

--- 3. ---

D jako domestikace

“Arnold Schwarznegger bol priemyselne vychovaný. My sme z voľného chovu.”

- F. Markatos Dixon, pracovník Paul F. Maul Artists Group na tému intervencia umenia/terorizmu, ktorú predvádzal v posilňovni

Možno sa pýtaš, či sa niekedy len nenechávame unášať našou kritikou moderného spôsobu života, či tie reči o zlom systéme a našej chorej spoločnosti sú len mladistvou rebéliou či zveličovaním. Určite je to ťažko povedať z našej perspektívy ľudskej rasy, so všetkou našou pretvárkou a predstavivosťou a zámienkami, či to, čo robíme dáva zmysel alebo nie… takže kto vie, možno veci nie sú až také dojebané? Ak chceš vedieť, či ten ušľachtilý nový svetový poriadok je skutočne taký zlý ako hovoria niektorí ľudia, pozri sa na to, ako postihuje tých druhých, ktorí v ňom musia žiť – zvieratá.

Ak si zo strednej triedy, zvieratá, ktoré poznáš (popri tých, ktoré vidíš v animovaných filmoch a reklamách) sú pravdepodobne tie, ktoré obsadzujú zodpovedajúci stupeň mimoľudskej hierarchie: domáce zvieratá, väzni v zoo a účinkujúci v cirkusoch, športoví maskoti a pretekárske kone. Ono sa zdá, že to majú ľahké, rovnako ako buržoázia: celý deň sedieť, jesť a spať, hrať sa so svojimi pánmi – lenže toto nie je život, na ktorý ich počas posledných miliónov rokov pripravila evolúcia. Psi majú štyri nohy, aby mohli behať krajinou a kaňonmi a naháňať korisť, nie aby chytali lietajúce taniere hodinu týždenne. Papagáje majú krídla, aby mohli lietať ponad džungľu a ponad divokú krajinu, nie aby sedeli s pristrihnutými krídlami v malých klietkach, kde nemajú nič na práci. A aby si udržali zdravého ducha, len si pospevujú a učia sa nezmyselné fragmenty menej hudobných rečí. Mačky majú pazúry, aby mohli bojovať a loviť a ostriť si ich kde sa im zachce. Majú semenníky a vaječníky, aby mohli označovať svoje teritóriá a zaľúbiť sa a milovať sa a vychovávať mačiatka; keď im toto všetko zoberiete a budete ich držať vo vnútri, stanú sa z nich mrzuté, patetické, tučné kvôli nedostatku akejkoľvek aktivity okrem štandardného plechovkového jedla, ktoré ani nemôžu loviť. Od domestikovaných zvierat sa očakáva, že budú dvorní šašovia a kurtizány modernej domácnosti, aby poskytovali zábavu a nahradili komunitu a kvôli tomu sú ich životy a dokonca aj telá následne prispôsobované. Ich úlohou nie je byť zvieratami vo všetkej ich úžasnej komplexnosti, namiesto toho sú z nich hračky.

Rýchly pohľad na ľudí zo strednej vrstvy odhalí podobnú situáciu v akej sme aj my. Aj my žijeme v izolácii od našich príbuzných, v malých kontrolovaných škatuľkách, malých väzenských celách kompletne s falošným lístím, nazývaných apartmány. My sa tiež kŕmime štandardizovaným, masovo vyprodukovaným jedlom, ktoré sa objavuje akoby z ničoho, úplne iné ako jedli naši predkovia. My tiež nemáme žiaden priestor pre naše divoké, spontánne túžby, sterilizovaní a ochudobnení nevyhnutnosťami života v natlačených mestách a predmestiach pod stiesňujúcimi právnymi a sociálnymi a kultúrnymi konvenciami. My tiež nemôžme ďaleko putovať od našich brlohov, kvôli zamestnaniu od 8-do-16, kvôli hypotékam, plotom a majetkovým a národným hraniciam. A rovnako ako naše domáce zvieratá, učíme sa byť čistotní a poddajní – aby sme sa dokázali adaptovať do tejto nočnej mory, kde sa stávame tučnými, mrzutými, bez spevu.

Zase menej šťastné ako my, kastrovaní väzni, zvierací a ľudskí, sú zvieratá, ktoré formujú mimoľudskí proletariát: sliepky uväznené v ich vlastných výkaloch vo fabrikách na vajcia, s odstránenými zobákmi, aby si navzájom nemohli vypichnúť oči. Králiky, ktorým systematicky vypaľujú oči testovaním bezpečnosti šampónov. Teliatka, ktoré strávia celú svoju mizernú existenciu v úzkych drevených klietkach. Úlohy, ktoré hrajú tieto zvieratá, sa zlučujú s úlohami, ktoré hrajú priemyselní robotníci a robotníčky, dočasní umývači riadu a sekretárky, pracovníci za minimálnu mzdu v kinách servírujúci popcorn – a nezáleží na tom ako sa na vec pozerajú jednotliví šéfovia. Môžete sa staviť o to, že trh sa na nich pozerá s rovnakým vypočítavým nezáujmom. Tá istá nemilosrdná ziskuchtivosť, ktorá umožňuje mastnému priemyslu považovať každoročný holokaust miliónov zvierat, že je to v poriadku, umožňuje im robiť všetko pre to, aby mohli odbíjať požiadavky za lepšie pracovné podmienky a vyššie mzdy. A rovnako ako boli kravy a sliepky starostlivo vyšľachtené, dokonca geneticky skonštruované do takej miery, že nie sú schopné prežiť mimo svojich klietok, moderný pracovník nemá žiadnu predstavu o tom, aký by mohol byť život mimo pracovného sveta plastu a betónu, alebo ako by mohol uplatniť svoju energiu okrem chrbta pod bičom. V každom prípade, kde by šiel, keby utiekol? Je tam ešte nenárokovaná obývateľná krajina, kde by sa mohol uchýliť? A nezničil by túto krajinu tiež, prinášajúc tam hodnoty nadvlády, ktorými bol otrávený svojimi šéfmi? Na záver, pokiaľ by úplne nezavrhol priemyselný kapitalizmus, jeho cesta by bola len ďalším krokom vo vlne betónu, ktorá sa tiahne po celej zemeguli.

Nakoniec sú tu divoké zvieratá, ktoré ešte stále prežívajú v znečistenom životnom prostredí s ropnými škvrnami, odhodenými plastovými fľašami a znečisteným vzduchom, a ani nespomínam diaľnice a poľovníkov. Kým urbanizácia a rozširovanie predmestí neľútostne pochodujú vpred, ničiac tak zdroje ich prirodzených domovov, učia sa žiť z ľudského odpadu, alebo zahynú. Holuby si stavajú hniezda z cigaretových ohorkov namiesto konárov, potkany sa učia žiť v kanáloch a prispôsobovať sa, šváby sa rozširujú ako supy novej éry. Tieto mestské divoké zvieratá obývajú tú istú vrstvu spoločnosti ako bezdomovci, usilovne sa prehrabávajúc odpadkami kvôli základným nutnostiam pre život, hoci sú na tom oveľa lepšie ako ich ľudskí náprotivci. Prešibané medvedíky čistotné, vačice, veveričky, ktoré prežívajú v zabudnutých kútoch obsadenej krajiny, žijúci z toho, čo zostalo z prírody, a ani nespomínam nadbytok a excesy buržoáznych. Tieto predmestské zvieratá  môžu byť prirovnané ku squatterom, organickým farmárom, punkerom, mestským zberačom-lovcom undergroundového odporu. Posledné druhy skutočne divokých zvierat, ako sú delfíny, soby a pinguíni, sú obdobné skutočne posledným domorodým ľuďom na tejto zemi, ktorí ešte nestratili svoju kultúru alebo neboli umiestnené do zoo. Pre nich všetkých budúcnosť nevyzerá ružovo, kým oceľový vietor štandardizácie veje po tejto planéte.

Tým všetkým nechceme povedať, že sme sa odchýlili od nejakého veľkého plánu, ktorý pre nás pripravila “Matka Zem”, alebo že kritérium nášho šťastia a zdravia by mal byť súlad s “prirodzenosťou”. Vždy keď sa ľudské bytosti snažia opísať čím “Príroda” je, vždy na ňu prenášajú zákony, podľa ktorých sa riadi ich vlastná spoločnosť, alebo jej pripisujú všetko čo si myslia, že ich civilizácia postráda; a okrem toho, príroda sama je niečím čo sa neustále mení: v tomto momente prirodzeným prostredím pre pudlíka je skutočne obojok a psia búda. Ak zničíme prírodný svet našou “civilizáciou”, potom to v konečnej analýze musí byť tiež súčasťou nášho “prirodzeného” osudu (čo napokon nepokračuje od prírody? Je ľudstvo nejako požehnané alebo prekliate silami, ktoré sú …nadprirodzené?). Otázkou nie je ako sa odovzdať späť Prirodzenosti, ale skôr ako sa znovu zjednotiť so svetom okolo nás takým spôsobom, ktorý funguje. Dokážeme urobiť svet, v ktorom ľudia a zvieratá budú schopné žiť navzájom v harmónii, bez akýchkoľvek rozdielov medzi nimi, bez rozdielu medzi prírodným a civilizovaným, medzi známym a neznámym? Dokážeme utiecť z lesov ocele do tých bujných a zelených, ktoré dedične, atavisticky prebývajú v našej fantázii?

Tato třetí část článku o domestikaci je překlad kapitoly "D is for domestication" z knihy Days of war Nights of love.

zobrazeno 2589x | poslední úprava 29.12.2008