Tajomný svet Terijiánu #02

Druhá část překladu pohádky The secret world of Terijian.

III.

V lese prešlo niekoľko dní. Slnko vyšlo nad koruny stromov, putovalo po celej oblohe, potom znovu kleslo ku stromom. Tie dve malé deti strávili v lesoch veľa času. Teraz, keď ich les je znovu v bezpečí, našli si mnoho dobrodružstiev, aby ho preskúmali.

Jedného dňa, keď deti sledovali cestičky vysokej zveri, našli v údolí tajný háj. Za ním bola malá čistinka, ktorú si predtým nikdy nevšimli, skrytá vysokou trávou a obkolesená ostnatými stromami. Bolo to perfektné miesto na spánok bez starostí pre vysokú zver.

Malé biele chumáčiky sa vznášali vo vzduchu nad hájikom. Konor sa na ne pozrel. „Čo si myslíš, že to je?“ spýtal sa Moriko.

„Víly!“ vysvetľovala.

„Skutočne?“ opýtal sa Konor a vyskočil do vzduchu, aby jednu chytil. Ako vyskočil, ten malý chumáčik podletel kúsok vyššie hneď preč z jeho zovretia.

Moriko sa smiala, keď Konor vyskočil a znovu minul. „Nemôžeš ich chytiť Konor.“

„Pozeraj ako sa pokúšam,“ šepkal kým sa plazil k jednej, ktorá sa pomaly vznášala tesne nad zemou. Pomaličky sa približoval rukami a jemne ich vzal do dlaní.

„Mám jednu!“ kričal, skákajúc hore dolu.

„Ani náhodou. Stavím sa, že nie.“

Konor otvoril svoje dlane. „Tu, pozri sa.“

Moriko sa chichotala. „Vyzerá to ako kúsok chuchláča.“

Konor to nechal vzlietnuť do vzduchu. „Ako budem vedieť, ktoré sú chumáče a ktoré sú víly?“

„Dokážeš chytiť chumáče, ale víly nechytíš.“

Smiali sa pri skákaní do vzduchu, keď sa pokúšali chytiť víly. Hrali sa v háji až do obeda a ako povedala Moriko, boli schopní chytiť len tie malé chumáčiky.

Tí dvaja drobci si ľahli a rozvalili sa v hájiku. Ležali a pozorovali víly až do večera ako tam poletujú. Chvíľu potom, čo zašlo slnko, ale ešte predtým než vyšli hviezdy, malé svetielka sa začali pohybovať po oblohe.

Bolo vidieť malé záblesky modrej, v noci ledva pozorovateľné. Potom sa objavilo trochu zelenej a farby začali narastať. Stena zelenej a modrej na oblohe začala meniť odtiene na fialovú a potom červenú. Keď sa premenila na oranžovú a žltú, stena farieb sa začala pohybovať a meniť podobu, na začiatku len jemne a neskôr rýchlejšie. Keď tie odtiene pomaly krúžili, stena začala tancovať po celej oblohe.

Deti v tú noc ani nezaspali. Ležali vonku v hájiku pozorujúci čarovné svetlá až kým nočnú oblohu neovládli hviezdy. Čoskoro vykuklo ranné slnko spoza horizontu.

Slnko prešlo ponad lesom tri krát, než sa malý Konor a malá Moriko vrátili k stavenisku. Keď šli cez lesy k rúbanisku, lesom sa ozýval vzdialený bzukot. Moriko sa pozrela na Konora s veľkými očami.

Obaja drobci vybehli na kopec a ich ústa padli v šoku, keď videli, že muži s ich oranžovými nákladiakmi zaplnili stavenisko. Zanedlho vyložili mašinu z prívesu. Konor si pomyslel, že musí byť nová, ale mohla to byť aj stará úplne opravená.

Obe deti si pretreli oči a pokrútili hlavami, keď mašina naštartovala a vyrazila. Zachytila jeden strom hornými klepetami a spodnými pílami ho zrezala.

Moriko krútila hlavou a šepkala, „Nie. Nie. Nie.“

Konor cítil ako sa mu navlhčujú oči, ale zovrel päste do zeme pod ním. Stláčal pôdu medzi jeho prstami až kým sa z nej nestalo kašovité blato. Mašina zoťala prvý strom, potom druhý, potom tretí. Malý Konor chcel hodiť kameň cez jej sklo. Chcel vraziť konáre medzi jej pásy a vsypať špinu do jej palivovej nádrže.

Ale toto všetko už vyskúšali a tá mašina sa znovu vrátila.

„Musíme niečo urobiť,“ prosil Konor, „hocičo čo by ich zastavilo.“

„Pokúšali sme sa Konor.“ Moriko položila ruku na jeho plece. „Skúšali sme všetko a nestačilo to.“

„Ale...“ Zastavil sa Konor. Bol nahnevaný a jeho srdce silno bilo. Ale nebolo nič, čo by mohol urobiť.

Moriko sa postavila a potichu odišla. Konor ju tentokrát nenasledoval. Prechádzal lesom motajúci sa cestičkami vysokej zveri. Potom čo sa chvíľu potuloval, skončil pri strome hniezdiacieho jastraba. Vynútil si slabý úsmev, keď k nemu pristupoval.

Ten najmenší jastraba poskakoval na okraji konára. Ten malý vtáčik trepotal silno svojimi krídlami v prúdiacom vánku. Konor pozoroval ako sa ten vták pokúša učiť lietať. Malý jastrab sa priklonil k okraju konára a bez zaváhania skočil. Najprv zľahka plachtil okolo stromu, ale po ceste jeho malé tielko stratilo kontrolu a začal padať rýchlejšie a rýchlejšie.

Konor spanikáril. „Slečna Jastrabová! Slečna Jastrabová!“

Malý vták padal skoro voľným pádom, keď sa jeho mama vrhla dole. Konor sa chytil tej starej borovice. Zaklonil svoju hlavu úplne dozadu, až kým neležala na jeho pleciach. Zakúsol si do pery, keď mama preletela popri padajúcom mláďati a zachytila ho svojimi veľkými pazúrmi.

Pišťala, keď trepotala krídlami, obracajúc smer naspäť do hniezda. Položila malého jastraba na konár a stála vedľa neho rozťahujúc svoje vlastné krídla. Vietor mierne prefukoval jej pierkami ako ukazovala malému ako sa lieta.

Malý Konor sa posadil pod strom a prekrížil svoje nohy. Položil si hlavu na prehnuté ruky a uvažoval dlhú chvíľu. Myslel si, Možno má Moriko pravdu. Aký to má význam pokúšať sa o niečo, keď sa ti to aj tak nepodarí?

Prešli hodiny, kým Konor sedel, s myšlienkou vzdať sa. Slnko už dávno prešlo polovicu oblohy, keď ho z myšlienok vytrhlo hlboké rachotenie v lese.

Konor podišiel dopredu a pozrel sa pomedzi stromy. Jastrabia mama začala vydávať zúrivé pišťanie. Ďaleko za hustými stromami videl Konor mužov v oranžových vestách ako ich žeriav vynáša k vrcholku stromu. Orezávali vetvy a konáre. Za hučaním motorových píl zbadal Konor mašinu režúcu stromy ako sa približuje dopredu. Hoci bola ešte stále v diaľke, pohybovala sa tá mašina priamo k stromu jastraba.

Konor sa pozrel hore na hniezdo jastraba. Mama zozbierala svoje deti a stála usadená nad svojím hniezdom. S roztiahnutými krídlami sa naklonila dopredu vo výhražnej pozícii ako keby chcela zaútočiť. Dravé „KEY-eer“ vyšlo z jej zobáka, keď prudko zatrepotala krídlami.

Skupina mužov sa pomaly pohybovala rozľahlým priestorom stromov. Je len otázkou času, kedy dorazia ku hniezdu jastraba. Konor prišiel na to, že to tej mašine nebude trvať možno ani deň.

Konor pobehoval sem a tam okolo stromu. Keď pohyboval svojimi malými nohami, začal aj rýchlejšie a rýchlejšie premýšľať, a ako premýšľal, začal pobehovať rýchlejšie a rýchlejšie. A potom sa zastavil.

Urobil prvú vec, ktorá mu prišla na um: utekal. Utekal tak rýchlo ako ho dokázali niesť jeho malé nohy. Uhýnal sa stromom, preskakoval brvná a bežal cez veľkú trávu, ktorá ho šľahala po tvári. Bežal cez svoj dvor, hore ulicou a priamo pod Morikine okno. Jeho malé nohy ho už ďalej nevládali niesť, keď zabúchal silno na jej okno, zrútil sa. Malý Konor kľačal pri čakaní a unavene chytal dych.

Moriko otvorila okno a vykukla von. „Konor, si v poriadku?“

Konor sa poriadne nadýchol. „Tá mašina...“

„Konor, už sme to skúsili.“ Jej hlas znel bezmocne.

„...Ide po hniezde jastraba.“

Moriko stíchla.

„Viem, že nedokážeme zachrániť les,“ Malý Konor zvihol hlavu a pokúšal sa nájsť kúsok dôležitosti pri svojom ťažkom dýchaní, „ale môžeme sa pokúsiť zachrániť jastraba.“

Jediný zvuk, ktorý nasledoval bolo Konorove dýchanie ako sa spomaľovalo.

Trvalo len chvíľu, kým Moriko vyskočila von oknom. Následne obaja bežali do lesa. Konor sa namáhal udržať na svojich nohách, ale napriek tomu bežal. Tí dvaja vyzerali ako srnky, ktoré pretekajú a dupú si cestu lesom; ale oni sa cítili skôr ako vlci, rýchly a draví, loviaci svoju korisť.

Konorovými nohami prechádzala bolesť, keď bežal. Jeho telo znecitlivelo a musel odháňať túžbu skolabovať. Ale, keď si už myslel, že ďalej to už nezvládne, premohol sa a šiel dopredu a keď si už myslel, že nezvládne viac bolesti, dotlačil sa, aby bežal usilovnejšie. Už keď si myslel, že skolabuje, dobehol ku stromu.

Moriko pozerala zúfalo cez stromy. Zbadala ako padá na zem jeden prastarý strom a hneď za ním uvidela mašinu. Konor si položil ruky na kolená a zúfalo prosil, „Moriko, musíme sa pokúsiť a urobiť niečo.“

„Viem,“ vykríkla späť. Zízala cez tých zopár stromov, ktoré stáli medzi nimi a približujúcou sa mašinou. „Premýšľam.“

„Prečo neskúsime premiestniť to hniezdo?“ opýtal sa Konor. „Mohli by sme ho preniesť na nejaký strom, ktorý je mimo ich smeru.“

„Toto nebude fungovať, Konor. Pozri sa na jastraba.“ Ukázala hore na vtáka, ktorý stál pripravený zaútočiť na každého, kto by sa pokúsil ublížiť jej malým. „Je príliš vystrašená a nahnevaná, aby vedela, že jej chceme pomôcť.“

Tie dve deti pobehovali sem tam a pokúšali sa niečo vymyslieť, hocičo, čo by mohlo zastaviť tú mašinu. Konor rozmýšľal o rôznych druhoch vecí, ktoré by mohli vyskúšať, ale vedel, že ani jedna z nich by nefungovala. Moriko sa pozrela hore tou prastarou borovicou. Jastrabia mama bola usadená na jej konári a dívala sa neľútostne na približujúcu sa skazu.

„Konor, mám to!“ zvolala Moriko a vyskočila na neho. Vyšvihla svoje ruky okolo malého Konora a začala tancovať a točiť ho v kruhoch. „Mám to, Konor! Vylezieme na strom!“

„Vyliezť na strom?“ Konor prestal tancovať a pozrel sa cez jeho konáre. Jeho žalúdok sa otočil, keď si pomyslel na lezenie hore ním.

„Samozrejme!“ Moriko skákala hore dole a tancovala ďalej. „Nemôžu zrezať strom, keď v ňom budú malé deti, Konor!“

„Neviem...“ Hlas malého Konora zoslabol. Jeho ruka odpočívala na kmeni stromu. Prešiel svojimi prstami po popraskanom povrchu kôry. Moriko videla Konorovu znepokojenú tvár a aj ona prestala tancovať.

Morikine očné viečka sa pokrčili, keď začala premýšľať. „Ty nemusíš ísť hore. Potrebujeme hore na strome len jedného z nás. Okrem toho, ty môžeš stáť tu a varovať ich.“

Prikývol. Konor si veľmi prial, aby mohol byť taký odvážny ako Moriko, odvážny ako vlk. Malý Konor vedel, že nie je vlk.

Moriko objala Konora a obaja sa pevne držali, a pokúšali sa vytlačiť zo seba strach. Keď sa rozdelili, Moriko zo seba vydala slabý úsmev. Malý Konor odpovedal taktiež s nesmelým úsmevom.

Moriko sa chytila spodného konára a začala liezť hore stromom. Vyšvihla sa z tohto konára, aby sa mohla vytiahnuť na ďalší. Konáre v strede stromu boli veľmi blízko seba a tak Moriko liezla ako po schodoch.

Malý Konor hľadel hore na Moriko ako lezie vyššie a vyššie. Naklonil svoju hlavu až na plecia, ale Moriko stále liezla vyššie. Bola už skoro na vrchole, keď sa zastavila a sadla si na konár, ktorý bol tesne pod hniezdom jastraba.

Jastrabia mama pozorovala Moriko po celý čas. Moriko sa pozrela hore na jastraba a venovala jej malý úsmev. Vták zatrepotal jemne pierkami ako to robila pri zbieraní svojich malých. Jastrabia mama a malá Moriko sa posadili na svoje konáre a pozerali sa na prichádzajúce nebezpečenstvo.

Mašina sa vliekla dopredu. Hluk mašiny a motorových píl sa stával s ich príchodom ohlušujúci. Len niekoľko stromov stálo medzi nimi a hniezdom jastraba. Skupina mužov dosahovala posledné dva stromy vo svojich žeriavoch, orezávajúci konáre a vetvičky, zatiaľ čo sa vydvyhovali. Medzitým mašina rozrezala ďalší strom, ktorý jej stál v ceste.

Keď konáre a vetvičky padali medzi tie dve stromy, ktoré stáli pred Konorom, začal kričať tak hlasno ako len mohol, aby prekričal hučiace píly a rachotiacu mašinu: „Stop!“

Jeden z mužov mávajúci motorovou pílou sa pozrel dole na malého Konora, ktorý stál pred stromom. Zamával na ďalšieho muža s pílou a obaja sa pozreli dole na Konora, keď na nich kričal, aby sa zastavili. Muži nemohli počuť Konorove výkriky, takže ledva pokrčili plecami.

Malý Konor stál na spodnom konári. Nebol príliš vysoko nad zemou, takže sa obzvlášť nebál. Vytiahol sa na nasledujúci konár, a nebol oveľa vyššie ako predtým, takže sa pokúšal nebáť sa. Malý Konor takto pokračoval hore, kedy liezol z jedného konára na druhý. Zakaždým, keď vyliezol na ďalší konár, bol len o trochu vyššie než predtým.

Moriko sa pozrela dole zo svojho konára a tešila sa, keď videla úzku postavu Konora ako sa približuje bližšie, kým lezie vyššie a vyššie. Kričala a povzbudzovala ho, keď postupoval na každý konár.

Konor sa vytiahol na konár, ktorý bol skoro príliš vysoký, aby na neho dotiahol. Dokázal si na konár vytiahnuť svoje brucho, ale jeho malé nohy vyseli voľne vo vzduchu, a potom sa jeho telo ovinulo o konár.

Pozrel sa dole cez tucty konárov medzi jeho telom a zemou. Konor bol už v polovici stromu a konečne mu došlo ako je vysoko. Konár, ktorý mu tlačil na brucho to vôbec neuľahčoval.

Pomaly sa vytiahol, kým nebol schopný oprieť sa chrbtom o strom a zavrieť oči. Hlboko dýchal, keď jeho srdce bilo ako zvon a jeho žalúdok sa krútil do pevných uzlov. Teraz, keď Konor prerušil svoj výstup, bol príliš vystrašený, aby pokračoval.

Tí dvaja muži s motorovými pílami sa dostali k spodku stromu, a mašina prichádzala ku stromu, na ktorom predtým pracovali. Jeden z tých mužov sa ponáhľal k mašine a zakýval na vodiča. V priebehu chvíle sa tá rachotiaca mašina zastavila a v lese bolo znovu ticho.

Moriko sa pozrela dole zo svojho konára, s rukou odpočívajúcou na prastarom strome. „Konor, vedieš si dobre! Už ti chýba len zopár metrov.“ Tých niekoľko konárov medzi ňou a Konorom by sa dali jednoducho vyliezť. Boli pri sebe tak blízko, že po nich chodila ako po schodoch. Ale aby sa dostal do toho bodu, musel by sa Konor prešvihnúť cez veľkú medzeru, medzeru, ktorá bola skoro príliš veľká aj pre Moriko.

„Poď, Konor!“ Povzbudzovala ho Moriko. „Viem, že to dokážeš. Si odvážny.“

Malý Konor otvoril svoje oči a uprel zrak na ďalší konár, a pomyslel si, Moriko si možno myslí, že to dokážem, ale ja viem, že nie. Pozrel sa na konár, na ktorom bol predtým. Krok dole sa zdal byť rovnako hrozivý ako skok hore. Ale krok dole by ma dostal bližšie k zemi, pomyslel si.

„Nedokážem to Moriko.“ Plakal Konor, keď sa kukol pod seba.

„Áno, dokážeš to! Buď statočný, Konor.“

„Ale ja nemôžem. Nie som odvážny, Moriko. Nie som ako Astor.“ Kričal Konor, keď sa vyrovnával na konári.

„Nemusíš sa robiť, že si bojovník.“ Kričala Moriko, „Ty si bojovník!“

Konor zatvoril oči a hlboko sa nadýchol. Vysoko nad ním jastrabia mama zapišťala. Jeho oči sa rýchlo otvorili. Vypustil zo seba silný rev. A malý Konor sa prehupol.

Jeho úzke ruky sa zachytili na ďalšom konári a vyzdvihol sa so všetkou silou akú jeho malé ruky mohli vtedy nazbierať. Prehupol jednu nohu na konár, preložil ju a oddýchol si o drevo.

Na Konorovej tvári sa objavil veľký úsmev. Moriko sa tešila nad ním, smejúc sa a kričiac s radosťou. Jastrabia mama rozrušene mlátila krídlami.

Keď malý Konor ležal na roztiahnutom konári, počul ako sa Moriko utíšila. Mierny vetrík fúkal cez konáre stromu a Konor zodvihol svoju hlavu z kôry. Jeho malé oči sa rozšírili. Medzi tým vzrušením spadlo jedno pierko z chvosta jastrabej mamy, odviate vánkom a pristálo na Konorovom konári.

Konor držal to pierko pevne vo svojej pästi, keď preskočil z jedného konára na druhý, aby sa dostal k Moriko. Keď liezol na posledné konáre, vietor sa zosilnil a zašelestil ihličím borovice.

Mašina a skupina mužov stíchli a vietor fúkal lesom, až kým šelestenie stromov nebolo ohlušujúce. Konor sa vytiahol vedľa Moriko, a ona vykríkla, keď ho objala, „Máš svoje pierko!“

Konor sa pozrel dole na mašinu a motorové píly a rad zrezaných stromov, ktoré ležali za nimi. „O to pierko mi nikdy nešlo.“

Moriko rozšnúrovala malé vrecko, ktoré mala priviazané na svojich kraťasoch. Konor sa na to zvedavo pozeral, kým to ona otvárala. Moriko vysypala jeho vnútro do svojich rúk a napľula do tej sadze. Roztierala zmes slín a popola, až kým jej dlane neboli čierne. Jednou rukou si poznačila tvár. Potom zatlačila čiernou dlaňou na Konorovu tvár: „Vojenská farba pre nasledujúcu bitku.“

Mašina znovu naštartovala a jej píly sa prerezávali prastarými dubmi, ktoré stáli pred ihličnanmi. Ten mierny vánok, ktorý povieval, sa rozrástol na silný vietor. Keď fúkal cez les, šelestiace lístie sa stávalo ohlušujúce ako keby sa chcelo vyrovnať hučaniu mašiny.

Keď strom, ktorý stál pred deťmi, padol, tí dvaja drobci sa pridali k bojovným výkrikom lesa. Stromy sa kývali a triasli. Jastrab udieral svojimi krídlami a pišťal spolu so svojimi malými. Moriko zo seba vydala zúrivé vlčie zavýjanie a Konor opakoval zúrivé „KEY-eer!“

Zrazu mašina zavŕzgala a zastavila sa. Jej píly prestali hučať a motor stíchol. Muži okolo mašiny stáli a pozerali sa na strom. Vietor naďalej fúkal, ale výkriky lesa sa upokojili, keď jeden mimoriadne zavalitý muž prichádzal dopredu.

Ten zavalitý muž zaklonil svoju prilbu a prešiel si rukami po svojom opasku hneď pod jeho pupkom. „Vy deti stadiaľ budete musieť zísť dolu,“ kričal hore. „Musíme tento strom zrezať.“    

„Nie!“ Zakričali späť deti.

„Musíme tento strom zrezať a bude to dosť nebezpečné s dvomi deťmi na strome.“ Muž prižmúril oči, keď sa ďalej díval hore. „Azda nechcete prísť k úrazu, všakže?“

Deti pokývali hlavami. Moriko zakričala späť, „Prepáčte pane. My nezídeme dolu.“

Zavalitý muž sa nahneval. Jeho tvár sa začervenala a začal vrieskať hore, „Vy dvaja zídete okamžite dolu!“

Tí dvaja drobci si nemohli pomôcť a tak sa začali rehotať na jeho červenú tvár. „Prepáčte pane,“ odpovedal Konor s chechotom, „nemôžeme vám dovoliť zrezať tento strom s týmto hniezdom tu hore.“

Niektorí muži dolu sa začali smiať na deti. Ten malý zavalitý muž sa rozzúril. Zobral svoju oranžovú helmu a hodil ju o zem. „Vy deti zídete dolu hneď teraz inak ja...ja ho zotnem aj s vami!“

Deti sa prestali smiať. Bol by schopný zrezať strom aj s nimi stále na ňom? Pozerali sa na seba s obavami vo svojich malých očiach. Konor sa pozrel dole na toho nahnevaného, zavalitého muža a pokýval hlavou. „Nezídeme dolu. Budete ho musieť zrezať aj s nami tu hore.“

Zavalitý muž nadával a kopal do svojej mašiny. Motor zaprskal, keď naštartovala mašina a potom hučal, keď sa približoval pomaly dopredu. Deti sa na seba pozreli a potom späť na mašinu a tie píly syčali a potom začali bzučať. Keď sa mašina približovala k prastarému stromu, našli sa dve malé ruky. Každá sa držala tesnejšie s každým centimetrom čo sa tá monštrózna mašina priblížila.

Bzučiace píly boli len pol metra od kmeňa stromu. Deti stískali pevne svoje ruky, ale nezachveli sa. Mašina sa približovala ku stromu. Práve keď už chcela zarezať do kmeňa, píly sa zastavili a mašina ustúpila.

Deti sa tešili, keď mašina ustupovala a obaja sa smiali na muža, ktorý nahnevane vystúpil z mašiny. Deti sedeli v strome, kývajúc nohami a vyvaľovali jazyky na mužov, zatiaľ čo ten zavalitý muž sa snažil vymyslieť ako ich dostane dolu.

Nakoniec hodil rukami a zavolal svojho nadriadeného. Trvalo len niekoľko minút, kým prišiel džíp, z ktorého vystúpil muž s okuliarmi veľkými skoro ako jeho klobúk. Obzrel si tie deti v strome a tí dvaja drobci na neho zakývali.

Otočil sa k zavalitému mužovi. „Toto je ten veľký problém, pre ktorý ste ma sem volali? Zopár malých detí na strome?“

Zavalitý muž sa znovu začarvenal, keď sa snažil vysvetliť čo všetko robil a ako tie deti trvali na tom, že zostanú na strome. „Dokonca tam sedia a smejú sa!“ kričal skoro bez dychu.

Muž s cowbojským klobúkom si položil ruky na boky. Zavalitý muž sa spýtal, „Nemali by sme jednoducho zavolať políciu?“

„Nie, nie!“ Odpovedal nadriadený. „A nechať médiá, aby sa toho chytili? Dve zlaté deti sa postavili veľkej zlej stavebnej korporácii. Nie.“ Nadriadený si upravil okraj svojich veľkých okuliarov. „Jednoducho ich vyčkáme.“

„Cez noc?“ Spýtal sa zavalitý muž. „Necháme tu niekoho, aby dával pozor na stavenisko, aby už nenarobili viac škody?“

Nadriadený pokrútil hlavou. „Sú to len deti. Okrem toho, bude tu vonku strašidelnejšie, keď budú samé.“

Takže pracovníci naskočili do áut a všetci odišli a nechali stavenisko ako bolo. Tí dvaja drobci sedeli v strome a tešili sa ich malému víťazstvu.

„Konor, dokázali sme to! Zastavili sme ich.“ Malá Moriko zovrela Konora do náručia.

Usmieval sa, keď ju objímal, ale potom neochotne dodal, „Ale oni sa zajtra vrátia.“

„Tak potom tu zostaneme cez noc.“

„A čo jedlo?“ spýtal sa malý Konor.

Moriko pokrčila plecami. „Bude to len jedna noc.“

„Ale čo potom s ďalším dňom?“

Moriko si povzdychla. „Niečo vymyslíme. Ale teraz budeme oslavovať!“

Deti sedeli na strome, keď slnko zapadlo za koruny stromov. Prečkávali čas spievaním piesní a rozprávali si navzájom príbehy. Keď slnko zmizlo za horizontom, začali si drobci všímať škvrkanie v ich žalúdkoch. Zatiaľ čo ich žalúdky škvrkali, ich oči začali byť ťažké. A keď ich oči začínali byť ťažké, ich zadky začali bolieť.

Obaja si uvedomili, že zostať v strome bude nepohodlnejšie než si mysleli. Ale s hladným žalúdkom, unavenými očami a bolestivým pozadím, zotrvali na mieste.

Deti vymysleli systém, podľa ktorého by sa vymieňali. Zatiaľ čo jeden bude spať, druhý zostane hore strážiť. Konor mal ísť spať ako prvý a Moriko mala začať strážiť.

Konor sa oprel o strom a zatvoril oči. V priebehu chvíle zaspal. Moriko sa pozrela na Konora a zývalo sa jej. Začala kopať nohami pri pokuse nezaspať. Vrtela palcami a počítala čísla, ale jej viečka sa potkýnali. Pomaly, položila svoju hlavu na Konora a zaspala tiež.

Keď Moriko nakoniec otvorila oči, zdalo sa jej, že spala len niekoľko minúť. V skutočnosti bolo slnko už dávno preč a bola už polovica noci. Vietor pískal pomedzi lístie, konáre sa kývali a niesli so sebou aj deti. Ale namiesto toho, aby sa báli, Moriko sa cítila pohodlne, hojdajúca sa v náručí veľkého stromu.

Les bol úplne tichý okrem hluku v ďiaľke. V lese bolo počuť ľahké šelestenie, také ľahké, že by to mohlo byť nejaké zviera alebo dokonca len vietor. Keď sa Moriko rozhliadla po lese, vyzeralo to ako keby to ožilo podobne ako kývajúce sa konáre a šuchotajúce lístie.

Zrazu sa blízko rúbaniska začali vynárať tmavé postavy. Moriko šťuchla do Konora, aby ho zobudila, zatiaľ čo pozorovala postavy ako sa skláňajú pri stromoch. Konor si pretrel svoje uspaté oči a pozeral smerom kde ukazovala Moriko.

„Čo si myslíš, že to je?“ Konor sa snažil šeptať čo najtichšie.

Moriko pokrčila plecami, predtým než sa jemne spustila dole konárom. Sklonila sa pod nižší konár, aby mala lepší výhľad na tie postavy. Konor sa skĺzol na ten istý konár a posunul sa k Moriko.

Postavy sa začali plaziť k rúbanisku. Potom, jedna po druhej sa vynorili z lesov a rýchlo sa pohybovali po holej zemi. Napriek jasnému svetlu mesiaca, zostali zahalené tmou lesa.

Moriko sa otočila ku Konorovi a nadšene mu šepkala, „To sú elfovia!“

Konor pozoroval elfov v čiernom ako sa roztrúsili po stavenisku ako to urobili niekoľko dní predtým. Spustil sa z jedného konára na druhý, a Moriko za ním rýchlo nasledovala, keď sa prepracovával smerom dole. Ale napriek ich nadšeniu, pohybovali sa deti potichu.

Deti dosiahli konár, ktorý bol dvakrát vyšší od zeme než oni. Obaja sa plazili po vetve, kým neboli schopní vykuknúť svoje hlavy cez pichľavé ihličie stromu.

Svorka elfov sa rýchlo prehrabovala po stavensiku. Motorové píly rozobrali a kúsky zničili. Ďalší elf pracoval pod tou monštróznou mašinou. Tak ako minule, posledný elf stál na stráži, hľadiaci do noci.

Oči detí vyštartovali po rúbanisku, keď sa pozerali na každého elfa ako pracuje rýchlo a potichu. Snímali stavenisko, kým sa nestretli s očami elfa, ktorý dával pozor.

Keď sa ich malé oči stretli s tými elfovými, zamrzli na mieste. Neodvážili sa pohnúť a riskovať tak, že odplašia všetkých elfov preč. Strážny elf  bezstarostne prechádzal po stavenisku a ku každému elfovi. Ten elf niečo šepkal ostatným do uší a potom sa pokojne potuloval po rúbanisku.

Deti na seba pozerali so širokými, nadšenými očami. Elf šiel priamo k nim! Zastavil pred ich stromom a ich oči sa znovu stretli.

„Ahojte drobci.“ Hlas elfa bol jemný ako šepot. „Čo vy tam dvaja hore robíte?“

Malá Moriko odpovedala pravdivo, „Chránime les pred mašinami!“

Pod maskou elfa, jej pery sa premenili v úsmev. „Dobre. My robíme to isté.“

„Prepáčte, že sme vás minule vyplašili,“ Konor sa potichu ospravedlnil.

„To ste boli vy dvaja? Ach jaj.“ Elf si nemohol pomôcť a zachichotal sa. „To je celkom v poriadku, drobci.“

„Aj tak sme sa pokúšali pomôcť,“ vyhlásila Moriko, keď sa naklonila dopredu, aby šepkala ešte potichšie. „Pokazili sme mašinu, aby sme ju zastavili. A keď to nefungovalo, vyliezli sme na tento strom, aby sme ho chránili.“

„Tu hore je hniezdo jastraba.“ Konor ukázal na skryté hniezdo hore v konároch. „Zostali sme v strome celý deň, aby ho mašiny nemohli zoťať, a zostaneme v ňom aj celú noc, tak dlho, aby sme ho mohli chrániť.“

„To je od vás veľmi odvážne,“ šepkal elf. „Znie to, že sa z vás samy stali malý elfovia.“

Moriko a Konor na seba hodili veľké úsmevy. Elf sa pozrel späť na rúbanisko. Ostatní elfovia boli už skoro hotoví so svojou prácou. „Vy dvaja by ste mali nachvíľu zísť dolu. Zachvíľu nebude pri tejto mašine dosť bezpečno.“

„Ale čo bude s jastrabom?“ spýtal sa Konor s obavami.

„Bude v poriadku, drobec. Vybrala si dobrý strom pre hniezdenie.“ Elf prešiel rukou po popukanej kôre starého stromu. „Uistíme sa, že táto mašina už nezničí žiaden les.“

Tie dve deti na seba spýtavo pozerali, kým im elf neponúkol, „Vy dvaja s nami môžete nachvíľu ísť.“

Deti sa usmiali a zhupli dole z konára. Elf ich sprevádzal na okraj lesa, potom jemne zahrkútal. Ostatní elfovia zachytili jej signál a ponáhľali sa dokončiť, čo začali.

Deti sa schovali ku kríku blízko strážneho elfa. Ostatní elfovia sa tam pomaly začali združovať tiež. Strážny elf potom poslal dvoch ďalších elfov bežať cez les, a zvyšok sa roztrúsil medzi stromami a kríkmi.

Dvaja elfovia pomohli Konorovi a Moriko vyliezť na konár stromu, a strážny elf im zašepkal, „Dajte si pozor na mašinu.“

Najprv deti sedeli a pozerali sa na mašinu, sediac v tme noci. Potom, spod nej vyskočila iskra. Ten malý záblesk svetla rýchlo zmizol, ale pomaly, začal horieť malý oheň. Začalo to v malom, ale čoskoro sa plamene rozšírili pod mašinou až kým nehorel celý podvozok.

Bolo počuť prasknutie, ktoré znelo ako blesk. A celý predok mašiny bol zachvátený divokým ohňom. Rozšíril sa po celej kostre a vypálil jej hrozivé klepetá. Netrvalo dlho, kým sa celá mašina nestala pohrebnou hranicou, horiacou v svetle mesiaca.

Malá Moriko, plná nadšenia, začala zavýjať. Konor sa pridal a čoskoro zavýjali k mesiacu všetci elfovia a spievali lesu.

Jeden po druhom sa elfovia otočili k lesu a zmizli v tme. Posledný elf sa otočil k Moriko a Konorovi. Nepovedala im žiadne slová, ani oni k nej neprehovorili. Oboch ich pevne objala a dala im pusu na čelo. A potom zmizla.

Moriko a Konor sedeli ticho v noci. V objatí, obaja sa dívali do svetla horiacej mašiny, s úsmevmi na tvárach.

Nasledujúce ráno našli muži v oranžovom svoje pracovisko v ruinách. Čierny dym sa vlnil z tlejúcich zvyškov mašiny. Zničené súčiastky motorových píl ležali roztrúsené po rúbanisku. Niektorí muži boli ticho; ostatní nahnevane kopali do pozostatkov. A niektorí sa usmievali pri pomyslení na niekoľko dní voľna z práce.

Dozorca prišiel na svojom džípe. Jeho tvár bola červená od zúrivosti, keď kričal na chlapov, ktorí stáli okolo neho v kruhu. Jeden z mužov ukázal na zem a nadriadený sa pozrel. Na chvíľu ticho stál. Potom hodil svoj veľký cowbojský klobúk o zem.

Nadriadený a potom polícia sa pokúšali pýtať detí, čo sa stalo. Ale tí dvaja len pokrčili plecami a povedali, „Ako môžeme my niečo vedieť? Sme len deti.“

Napokon sa to miesto utíšilo a muži odišli. Malý Konor a Moriko vyliezli vysoko do stromu a pozreli sa dole, tam kde tí muži pozerali. Poznačené do kašovitej pôdy veľkými, tučnými písmenami boli slová:

AK BUDETE NAĎALEJ NIČIŤ NAŠE LESY

ELFOVIA SA VÁM POMSTIA!

Hoci bola mašina zničená, muži v oranžovom sa nakoniec vrátili. Prastaré stromy, ktoré tam v lesoch stáli po generácie boli vykorenené a masívne stožiare boli rozložené po údolí. Zostal iba malý kúsok lesa a v ňom dvaja elfovia.

Deti sa prechádzali po stavenisku. Dva páry nôh šli v každej koľaji po pásoch tej mašiny. Jedna malá ruka držala tú druhú, premosťujúc priestor medzi nimi.

Keď tí dvaja prechádzali, malé výhonky trávy vykukovali cez stvrdnuté blato. Obaja pokračovali v ceste a ako šli, dospievali. A kým dospievali, s nimi rástla aj tráva. Chodili v koľajách, kde sa divoké kvety otvárali a kvitli okolo nich.

V pozadí bolo postavené obrovské elektrické vedenie pretínajúce les. Na oblohe, jastrabia mama lietala nad vrcholkami stromov. Jej mladé leteli za ňou, trepotajúci svoje malé krídielká, pristávajúci na jej chrbte a potom zas lietajúci po oblohe.

Tí dvaja drobci sa zastavili na svojej ceste a pozreli sa na seba. Teraz už neboli takí malí. Konor sa usmieval na Moriko, ktorá vyzerala prekrásne s jastrabým pierkom, ktoré jej držalo vlasy. Otočila svoju hlavu smerom k zemi.

Konor si kľakol na miesto, kde pred rokmi spadol a plakal. Teraz kvitli divoké kvety tam, kde niekedy svojimi rukami pohladil zem, ktorá bola raz holá. Na mieste, kde mu padla jeho prvá slza vyrastal malý stromček zo zeme a chcel sa stať stromom.

Konor sa postavil a uchytil Morikinu ruku. Keď tí dvaja pokračovali vo svojej ceste, jeden z nich zašepkal, „Je čas plakať a je čas sa brániť.“

Jastrabia mama zapišťala divoko ako hrmenie v oblakoch, ktoré sa ozývalo po údolí. So vzplanutím ako blesk, objavili sa plamene, aby pohltili elektrické stĺpy, a tie skolabovali na zem jeden po druhom.

A tí dvaja drobci pokračovali v ceste a nikdy sa nepozerali späť.

KONIEC

...videli sme nový východ slnka a rozprávali sme tichými hlasmi čo by sme mohli robiť ďalej...

zobrazeno 1893x | poslední úprava 6.3.2009